Malá Mia a jej súrodenci

Predtým, ako som začala písať tieto riadky som bola viac ako mierne nervózna. Bolo to pre mňa veľmi ťažké začať akoby „do naha“ odhaľovať dušu dieťaťa.

Tak tu je príbeh o pomoci 3 deťom ktorý začal v máji roku 2021 sa ešte ani zďaleka nekončí.. Teraz 4,5 ročné dievčatko Mia a jej 2 súrodenci pochádzajú z detského domova. Od mája 2023 žijú v náhradnej rodine. Žiaľ, ťažké traumy z detstva dieťaťu nedovoľujú žiť život šťastného a usmievavého dieťaťa, aký si zaslúži. Trpí ťažkými psychickými blokmi, často plače a potrebuje blízkeho človeka iba pre seba - 24/7 a to bez ohľadu na potreby svojich súrodencov. Nevie pochopiť, že lásku, ktorú potrebovala, teraz dostane stále. Akoby si ju chcela ukradnúť všetku len a len pre seba, ako by sa bála zaspať, lebo má stále pocit, že sa ráno zobudí a jej mama tu nebude. V noci sa opakovane zobudí a kričí „mama“, alebo len ticho príde a ľahne si ku mne do postele, držiac ma okolo krku celú noc. Často jej telíčkom prejdú záchvaty kŕčov, trasie sa a niekoľko krát sa pociká aj pokaká. Keď to vidia ostatní súrodenci, robia to tiež a tak celé noci chodím k trom postieľkam a upokojujem ich, že som tu. Sú mokrí, plačú, trasú sa.. 3 roky celé noci. Pravidelne chodíme k odborníkom, liečime sa. Dookola psychiater, psychológ, nefrológ, neurológ a otropéd. Lieky ju majú utlmiť, aby spinkala, aby neplakala..

Žiaľ, Mia nezapadla ani v bežnom kolektíve detí v MŠ a to nás čoskoro čaká predškolská príprava. Jeden odborník špeciálnu MŠ odporúča, iný nariaďuje vydržať a skúsiť to medzi „normálnymi“ deťmi, pretože Mia nie je nevzdelávateľná, rada sa učí, spieva, recituje. Iné oblasti, žiaľ, zvláda horšie. Tento príbeh začal v januári 2020. Vtedy sme s partnerom pracovali ako profesionálny rodičia v Centre pre deti a rodinu. Niežeby sme nemali svoje biologické deti. Máme 4 úžasné dievčatá. I keď ja často vravím, že náš tatko Maťko by si teda zaslúžil titul OTEC ROKA rokov 2003 až 2023. S partnerom som sa zoznámila, keď mal iba 24 rokov a ja 3 vlastné deti a za sebou nevydarené manželstvo. Takže už dlhých 20 rokov mne a mojim 3 (áno, 4 máme už spoločnú) biologickým dcéram nahrádzal rodinu, partnera a im aj otca, ktorý sa o nich nikdy nezaujímal. Ja sama pochádzam z nekompletnej rodiny, mňa vychovával otec a babka. Ale to je už iný príbeh.

Ako roky plynuli, dcéry nám dospievali a v nás sa opäť objavila túžba mať malé bábätko, ideálne chlapčeka. No toto nám už dopriate nebolo a v 11 týždni naše nenarodené dieťatko zomrelo. To prázdno ktoré nastalo sa u ženy ani nedá opísať. Na Mikuláša v roku 2018 som nedostala sladkosti, ale trpký žiaľ. Vždy si na našu hviezdičku v nebi spomenieme.

Následne cez Vianoce nám vznikla v hlave myšlienka, že si skúsime nové dieťatko adoptovať z detského domova. Na úrade nás však od toho nápadu odhovárali a tvrdili nám, že či nám 4 odchované deti už nestačia. Tak som sa rozhodla skúsiť prácu profesionálneho rodiča. Aby som mohla byť aj doma - okolnosti to vtedy vyžadovali - zdravotné problémy zdravotne ťažko chorej najstaršej dcéry, mojej matky (postarala som sa aj o onkologicky chorú mamu, ktorá so mnou ako dieťaťom nežila) a pritom som sa mohla starať o dieťatko, ktoré mi tak nahradilo stratu na duši.

V máji 2021 nám z domova, spolu so svojou sestrou Emkou (2,5 r.) prišlo útle strapaté brčkavé, ale žiaľ ťažkou psychickou traumou postihnuté 1,5-ročné dievčatko naša Malá Mia. Žiaľ, vývojovo bolo na úrovni 8 mesiacov. Bolo ju treba prebaľovať, učiť jesť - pila iba mlieko z fľaše, nehovorila a stále plakala. No jednoducho, bola vo veľmi zúfalom, zanedbanom stave, v obrovskom psychickom strese z odlúčenia od jej biologickej rodiny. Staršia Emka nastúpila do škôlky, no i tá mala veľké medzery v učení, ktoré bolo treba doháňať. Veľmi dobré v tom čase bolo to, že ako zamestnanec domova som mala možnosť byť s dievčatami doma, mohli sa teda lepšie adaptovať v novom prostredí a zžiť sa s novou rodinou. Pôvodne boli do domova odobratí až 4 súrodenci (v tom čase 1 až 5 roční), ale chlapci k nám nakoniec priradení neboli.

Začiatky boli ťažšie ako sme si predstavovali, deti k nám prišli v covidovom období kedy bolo veľmi náročné navštevovať lekárov. Veľmi nás zasiahol ťažký úraz našej Miušky. Ťažko psychicky postihnutý chlapček z domova ju omylom polial horúcou vodou. Miu s ťažkými popáleninami previezli spolu so mnou v noci do Bratislavy, kde hneď ešte okolo polnoci podstúpila transplantáciu kože na prekrytie poškodenia. Ráno sa zobudila avšak stav bol vážny, Mia mala horúčky. Zistilo sa, že pri prevoze sa nakazila covidom, ktorý som následnej dostala aj ja. Stav sa zhoršoval a nás museli previesť na uzatvorené covidové oddelenie. Doba v nemocnici v tomto prostredí - v jednej uzatvorenej a presklenej izbe osamote 2 týždne iba ja malá Mia. Žiadne návštevy neboli dovolené. Do izby chodila len sestrička a ošetrujúca lekárka v skafandri a rúšku. Mia celé dni ležala pri mne, preväzy boli náročné, telíčko bolo boľavé a oslabené horúčkami. Ja som tam ležala unavená a chorá veľa som preplakala, nakoľko som nevedela pomôcť ani sebe, nieto ešte jej. A najhoršie bolo to, že tam nebol nikto, kto by nás povzbudil a podporil, len štyri holé biele steny. Toto nás spojilo putom a rozhodlo. Vtedy sa mi „narodila“ 5 dcéra, i keď len v srdci. Neskôr k nám prišiel aj jej biologický braček Tobiasko. Druhého bračeka sa nám do starostlivosti nepodarilo získať, nakoľko mal vážne psychické diagnózy a musel byť umiestnený v domove pre postihnuté detičky a tam neodporučili pobyt v našej rodine, ani napriek už trom s nami žijúcimi súrodencami. Vraj potrebuje individuálnu starostlivosť. Rozviazali sme pracovný pomer v domove a požiadali sme súd o zverenie detí do náhradnej starostlivosti. To, čo sa ostatným javilo ako priveľké sústo, bolo v tej chvíli pre nás jasnou voľbou. Deti sme si v máji 2023 zo súdu už ako „naše“ doviedli domov, kde získali milujúcu rodinu a súrodencov.

Následne sa problémy začali trocha stupňovať. Už deti nepatrili pod podporu CDR a tak sme na všetko ostali sami. Miuška po všetkom tom ťažkom prežitom začala mať regres vo vývoji. Prestala sa pýtať na WC. Opäť celé dni a noci plakala. Nonstop vyžadovala moju opateru. Bola na mňa neuveriteľne citovo naviazaná. No ale keďže bolo treba aj finančne zabezpečiť rodinu, vrátila som sa k práci, i keď len na 4 hodiny denne. Lekárov navštevujeme stále. V škôlke je len na 4 hodiny, má problém hrať sa s inými deťmi, plače, je vzdorovitá a stále trpí únikmi moču a stolice. Posudkový lekár ju uznal, ale iba dočasne (do 6/2024 kedy opäť prehodnotia jej zdravotný stav) za dieťa zo zlým zdravotným stavom. Je šanca, že z toho môže ešte vyrásť. Aj my veríme. Potrebuje nejako vyplniť čas, kedy nemôže byť v škôlke, keď ja musím do práce a mám povinnosti s ostatnými deťmi: Emka je predškoláčka, Tobiasko je už druháčik na základnej a naša najmladšia biologická dcéra nastúpila na strednú školu do 1. ročníka. Potrebujem čas na cestovanie za mojou chorou mamou. Tam deti na návštevy nemôžu a je v inom okresnom meste ako bývame, treba jej prispievať na liečbu (onkologický pacient), na stravu (diabetik) na lieky, hygienu (má ťažkú formu psoriázy) a pod..

Príbeh je o to komplikovanejší, že biologický rodičia majú svoje práva. Právo telefonovať deťom, stretávať sa s nimi. No a tu vznikla naša túžba - vytvoriť všetkým deťom v náhradných rodinách bezpečné a útulné miesto na trávenie voľného času mimo domova, s opatrovateľkou v čase, keď ich súčasný rodičia pracujú, alebo sú v nemocnici, na rodičovskom združení, na úrade. Miesto, kde sa deti môžu stretnúť s biologickými alebo starými rodičmi a vytvárať si tak pozitívne rodinné vzťahy, miesto, kde sa deti môžu zahrať s hračkami, ktoré si ich rodičia nemôžu dovoliť, miesto, v ktorom sa vytvorí silná komunita rodičov s deťmi v náhradných rodinách.